Ako sa to vlastne stalo ?
"Ležím sa posteli a pozerám do blba. Zase len tá jedna stena. No príliš si nepamätám ako som sa tu ocitla,ani kto som.No viem že sa niečo stalo.Niekto tu chýba. Nikto sa so mnou nerozpráva,nechodí za mnou." po lícach mi začnú tiecť slzy.
Otvoria sa dvere a vkročí dokotor."Ako vám je slečna Samantha ? Cítite sa zle ? Nemám vám podať vodu,lieky proti bolesti ? " neodpovedám mu. Ako vždy. Len mi napojí na hadičku čo mi trčí z ruky daľšie lieky a ja upadám do snov. Znova sa mi sníva tá istá nočná mora.Znova sa budím s výkrikom a doktor vletí do dverí ako každú noc.Vidí že mi nič nie je a odmietam sa s ním baviť. A tak sa znova ocitám sama v izbe. Prebudím sa ráno, nútia ma ísť do jedálne, no ako zakaždým odmietam. Znova ma napoja na infúzie a a ja upadám do snov.
Ozve sa zaklopanie na dvere a do izby vkročí nejaká známa osoba. Rozospatá sa snažím zaostriť a zistím že je to Elizabeth. Ona jediná sem chodí . Vraj vie kto som. Chodí sem každý deň,snaží sa so mnou rozprávať no ja stále nemám náladu. Stratila som chuť žiť. Nepamätám, si vôbec nič. Nepamätám si ani ju. Eliz príde bližšie k posteli a usmeje sa. " Ahoj Sam. Prišiel ťa niekto navštíviť. " oznámi mi a spoza jej chrba sa ozve zakašľanie. Je mi nejaké známe. Eliz ustúpi a ja uvidím nejakú tvár. Hnedé vlasy, zelené oči a chlapčenský úsmev. " Konečne sa mi podarilo ujsť a našiel som ťa" príde ten chlapec bližšie a usmeje sa ešte širšie. Vtom mi udrie silná bolesť do spánkov a padám do postele a spomeniem si....
Je piatok ráno a znova ma budí ten otravný budík. Hodím pohľad na hodinky a tam ukazuje 05:30. Najvyšší čas vstávať, inak ma zase profesorka nenechá na pokoji ďaľšie 2 mesiace. Posadím sa a snažím sa nezaspať. Pozriem sa na prázdnu posteľ oproti mne a radšej sa postavím. Všetci už majú spolubývajúcu alebo spolubývajúceho, ale ja nie. A zajtra má prísť. Neviem o nej nič. Ani jej meno. Radšej sa začnem obliekať do rovnošaty. Dievčatá majú predpísanú rovnošatu, aj chlapci. Vezmem si teda čierne nohavice pod kolená a tuniku. Okolo pása pripevnená katana a môžem ísť.Vijdem z izby a hneď narazím na Liu a jej partu. Sú to len namyslené slečinky , ale občas dokážu naštvať. Prejdem okolo nich bez povšimnutia. Na raňajkách si vezmem len jablko a kuknem na veľké hodiny. Ajaj, o 5 minút mám byť v telocvični. Bežím dolu do suterénu a prídem tam našťastie načas. Profesorka ma hneď privíta s milou poznámkou. " Máš šťastie že nejdeš neskoro,inak by si si to odmakala. A teraz si choď sadnúť na zem pri ostatných a dávaj pozor ! " konečne som prepustená a spadnem pri Jacka . Je to fajn chalan, je mi ako brat. Baví sa so mnou už odvtedy jak ma sme v podstate zavreli.Prišla som sem ako päťročná, rodičia ma vraj odložili lebo ma nechceli. O pár týždňov mi prezradili že sa zabili . No ja tomu neverím. Prvé dva roky to bolo ťažké. Vlastne toto je internátna škola - bojová,dievčenská, umelecká- skoro všetko na čo si spomenieš. Sme tu preto lebo nás buď rodičia dali sem , alebo ich už nemáme. Učia nás tu všetko čo potrebujeme. No máme zakázané vyjsť z pozemkku internátu. Nikdy nesmieme ísť do mesta. Hodiny tu máme rôzne- jazdectvo, varenie, zdravotníctvo, bojové umenia, kreslenie, alebo šerm. Ten máme teraz. Profesorka Julliensová ma vyvolá ako svojho pomocníka. To prakticky znamená že zase skončím domlátená . Chtiac-nechtiac sa musím postaviť a vytiahnem katanu. Viem že nemám šancu ale aj tak sa snažím. Profesorka nás ide učiť niečo nové. " Otočíš sa vo vzduchu a zaútočíš na mňa. Ale poriadne !" Samozrejme, keď sa otáčam vo vzduchu, ona ma skopne na zem a ja sa odplazím za Jackom porazená. Pomôže mi sa posadiť , vššetci ostatný sa smejú, len on nie. Pozriem sa na celé svoje "obecenstvo".Zaujme ma, že eešte okrem Jacka sa nesmeje jeden z tých vzadšie. Toho som tu nevidela. Keď sa na neho pozriem, usmeje sa na mňa a zmizne preč.